SdKfz 251 - HAKEL
SdKfz 251 Ausf. C
SdKfz 251 patril medzi jedno z najrozšírenejších pechotných vozidiel Wehrmachtu počas druhej svetovej vojny.
Základnou filozofiou predstaviteľov nemeckého tankového vojska, bola pomoc všetkých ozbrojených zložiek tankovým silám. Blitzkrieg preto potreboval nový druh transportéru pechoty, ktorý by bol dostatočne rýchly, dostal sa všade tam kde aj tanky, dokázal by pechote poskytnúť ochranu pred ostreľovaním a v ideálnom prípade by poskytoval pechote aj palebnú podporu.
Ideálnym riešením sa preto pre konštruktérov javila alternatíva využitia polopásového podvozku ľahkého ťahača tankov Zugkraftwagen 3t, ktorý mal oficiálne označenie ako SdKfz 11.
Klasický výjav fronty, skupina SdKfz 251 Ausf. C
Jednalo sa o polopásový stroj vyvíjaný od roku 1933 firmou Borgward, ktorý od roku 1938 bol ako armádny projekt zadaný firme Hanomag, ktorá ho zaregistrovala pod svojím označením Hkl 6, odkiaľ vznikla jeho známa prezývka HAKEL. Nemecká armáda ho však v zmysle označovania svojich typov vozidiel prebrala pod označením SdKfz 251 Ausf. A (SdKfz = Sonderkraftfahrzeug = vozidlo pre zvláštne účely, Ausf. = Ausführung = verzia). Prvé prototypy boli postavené a testované ešte v roku 1938.
Podvozok bol tvorený z prednej kolesovej a zadnej pásovej časti. Predná riaditeľná náprava bola odpružená jednou veľkou naprieč uloženou listovou pružinou. Pásovú časť tvorilo na každej strane sedem plechových pojazdových kolies s kruhovými odľahčovacími otvormi. Každé koleso sa skladalo z dvoch diskov, pričom nepárne kolesá mali disky tesne vedľa seba a párne kolesá mali medzi diskami väčšie medzery, aby nepárne kolesá mohli medzi ne zapadnúť. Tým párne kolesá čiastočne prekrývali nepárne disky. Posledné pojazdové koleso bolo mierne zdvihnuté voči ostatným a zároveň slúžilo na napínanie pásu. Vpredu pásu bolo hnacie koleso, ktoré bolo samostanej konštrukcie.
Prototypový podvozok SdKfz 251
Pásy mali šírku 280 mm a boli vybavené gumovými pätkami, ktoré mali umožniť pohodlnejšiu jazdu po spevnených komunikáciách. Na konci vojnového obdobia, boli gumené pätky nahradené oceľovými, nakoľko guma sa pre Nemcov stala veľkou vzácnosťou a tento trend postihol taktiež obruče pojazdových kolies väčšiny nemeckých tankov (TIGER, PANTHER, ....)
Na pohon bol použitý benzínový šesťvalcový motor Maybach HL42 TUKRM s objemom 4,2 l a výkonom 100 koní v kombinácii s prevodovkou Hanomag 021 32785 U50, ktorá bola vybavená 4 rýchlosťami vpred a jednou vzad. Motor bol umiestnený v prednom nose a prevodovka pod kabínou. Za prevodovkou bola umiestnená palivová nádrž s objemom 160 litrov, do ktorej bolo možné dopĺňať benzín priamo v kabíne za jazdy. Pre jazdu v teréne bolo vozidlo vybavené dvojstupňovou redukčnou prevodovkou.
Detaily vyhotovenia trupu HAKLa sa menili podľa verzie. Celkovo boli navrhnuté štyri verzie a to Ausf. A až D, pri ktorých však základné spracovanie ostávalo nezmenené.
Hakel bol riadený pomocou volantu, štandardnej sady troch pedálov a dvoch riadiacich pák, pričom jednou sa radili rýchlosti a druhá slúžila na ovládanie redukčnej prevodovky. Spôsob riadenia bol identický ako u klasických tankov a iba pri miernych zatáčkach bol použitý systém riadenia ako u klasických automobilov, a to vytáčaním kolies prednej nápravy. V momente vytočenia kolies o viac ako 15o sa automaticky zapínalo pribrzďovanie pomocou pásov. Aj napriek zložitosti tohto typu ovládania sa Hakel vyznačoval vynikajúcimi jazdnými vlastnosťami hlavne v teréne. 
Základ posádky vozidla tvorili vodič a veliteľ vozu, ktorý bol zároveň aj vo funkcii radistu, pričom mal na komunikáciu k dispozícii štandardnú rádiostanicu Fu Spr f (Funksprechgerät f), ktorej dosah sa pohyboval okolo 5km pri zastavenom vozidle a asi 3km pri jazde. Za sedadlami vodiča a veliteľa boli umiestnené lavice, ktoré poskytovali miesto pre 8-10 vojakov. Za opierkami lavíc boli umiestnené boxy, ktoré slúžili na umiestnenie zbraní a ostatného vybavenia. V zadnej časti trupu sa nachádzali dvere umiestnené na masívnych trubkových pántoch, ktoré sa dali otvoriť až do strán, čím poskytovali dostatočný priestor na rýchly výstup a nástup vojakov. V prípade núdze, však mohli vojaci opustiť vozidlo aj skokom cez bočnice. 
Hrúbka použitého panciera bola na čele trupu 14,5 mm, poklop motora bol hrubý 8-10mm a zvyšok vozidla mal pancierovanie hrúbky 8mm. Základom výzbroje základných verzií Hakla boli dva gulomety MG34 alebo MG42 s rážou 7,92mm, pričom jeden bol umiestnený na vrchnom pancieri kabíny a druhý nad zadným čelom trupu. Zásoba munície pre gulomety sa pohybovala okolo 2000 kusov. V priebehu vojny bolo vyrobené veľké množstvo rôznych modifikácií výzbroje v závislosti potrieb armády, vývoja vojny a hlavne materiálových možností tretej ríše.
Bojová hmotnosť Hakla sa pobyvola v rozpätí 8 – 9 ton a na spevnených komunikáciách dosahoval rýchlosť až 52 km/hod a s plnou nádržou mal dojazd okolo 300km, v teréne sa dojazd znižoval zhruba na polovicu .
Asi žiadny iný stroj sa nestal tak silným symbolom nemeckého Wehrmachtu ako tento polopásový transportér a spolu s Tigrom sa stali určitými synonymami nemeckej armády. Za celú éru svojej produkcie bolo vyrobených viac ako 21880 kusom v rôznych verziách.
V priebehu vojny používali zhabané stroje rovnako spojenci ako aj Červená armáda a po skončení vojny sa vo veľkom počte stali výzbrojou československej armády. V Československu sa neskôr spustila kompletná výroba týchto vozidiel pod označením OT 810 osadených motormi TATRA a do konca výroby, roku 1955, ich bolo vyrobených okolo 1500 kusov.
Komentáre
Prehľad komentárov
Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
